Teším sa, že konečne nastal ten správny čas a môžem sa s vami podeliť o náš príbeh – ako sa spolu s mojím synom Natanom, zrodila aj matka vo mne.. Hoci pôrod prebehol viac-menej podľa mojich predstáv, ostalo vo mne veľa ťažoby a výčitiek. Potrebovala som si odpustiť a preliečiť zranenia na duši, kým som bola schopná pravdivo opísať všetko tak, ako sa stalo… No a to prišlo až s ďalším pôrodom 🙂 Želám príjemné čítanie.
Bol máj a ja som sa cítila čoraz ťažšie. Za ostatné dni som mala pocit, že priberám už hádam aj zo vzduchu. Pripadala som si ako zemeguľa – že na mne spočíva tiaž všetkého, čo je na mne i vo mne a núti ma to spomaliť až do úplnej nehybnosti. Moja myseľ bola zahmlená – nebola som schopná na nič sa sústrediť, nič ma už nebavilo… Svet okolo ma zaujímal čím ďalej menej.
Na pôrod som sa ešte vôbec necítila
Termín bol vyrátaný na 1.6., no akosi som cítila, že bábo príde skôr. Stále som sa vracala k dátumu 21.5. a intuícia mi vravela, že toto by mohol byť náš deň D. V ten deň som bola na prechádzke s kamarátkou. Dalo mi to celkom zabrať a keď som sa vrátila domov, začali mi intenzívne poslíčky. Podľa kníh som vedela, že pokiaľ sú to len poslíčky, v horúcej sprche odoznejú, ale pokiaľ by to bol už pôrod, sťahy by sa zintenzívnili. Počas sprchovania mi odišla hlienová zátka a ja som náhle spanikárila. Vôbec som sa na pôrod necítila! Prepadol ma veľký strach, hoci som sa na tento moment toľko pripravovala. Horúca voda mi uľavila a nič ďalšie sa už v ten deň nedialo…
Nasledujúce dni som mala o čom premýšľať a spracovávala som si neuzavreté veci, aby som opäť získala pokoj a pôrod sa mohol spustiť. O týždeň som sa cítila tak, že to asi nikdy nepríde a že som sa ocitla zrejme opäť v prvom trimestri, len s tým rozdielom, že mám o 22 kíl viac 🙂
Volala som bábätko cinkaním Koshi zvonkohry
28.mája som meditovala, plakala a volala bábätko cinkaním Koshi zvonkohry (majú vraj najkrajší zvuk na svete). S mužom sme ešte potom vykecávali do rána do 4-tej. Než som išla spať, myslela som ešte na to, že si na ďalší deň spravím rituál na prepustenie rodinnej karmy, že možno toto ma ešte blokuje… Ale to som už nestihla. Zhruba o hodinu neskôr, ako zaľahli, začala odtekať plodová voda. Bolo jej naozaj veľa a odtekala na viackrát. Z WC som sa vrátila späť do postele, že veď nič sa ešte nedeje, dokým nemám kontrakcie. Vedela som, že niekedy ženy porodia až do 48 hodín po odtečení plodovej vody. Muža som zatiaľ nebudila a snažila som sa pospať si. Onedlho však začali nastupovať kontrakcie a spolu s odtekaním veľkého množstva vody, som už nemohla komfortne spať. Mužovi začal zvoniť budík, tak si vravím, že je správny čas oznámiť mu, že už asi rodím.
Pripravený na domáci pôrod
Rýchlo sme sa prebrali a celí naspeedovaní začali chystať byt na domáci pôrod. Nebolo toho veľa, keďže som už všetko potrebné mala pripravené v jednej krabici. Muž si vzal na starosť pôrodný bazén, ktorý v strese rýchlo fúkal a okamžite napúšťal vodou. Asi sme sa báli, že porodím skôr, než to dokončí 😀 (och, no kiežby!)
Prvé hodiny dopoludnia som si užívala – pustila som si pripravený playlist a spolu s Kristínou Dubajovou spievala na všetkých štyroch počas predýchavania kontrakcií. Oblievali ma vlny emócií – plakala som a smiala sa zároveň. Pripadala som si ako taký veľmi šťastný blázon.
Celý proces naberal na obrátkach a kontrakcie sa zintenzívňovali, tak sme sa rozhodli zavolať babicu s dulou. Neviem koľko im to trvalo, ale kým prišli, bola som už v sprche a vo veľkých bolestiach. Už som si ani nespomenula na hudbu, či radosť, ktorú som pred tým prežívala. Bola tu len intenzívna ostrá bolesť. Cítila som ju výlučne v krížoch, čo ma dosť prekvapilo, očakávala som ju skôr v podbrušku ako pri menzese. Úprimne, to tak bolestivé, akoby mi naťahovali kríže na škripec a zároveň mi po nich tĺkli kladivom… Moje ružové predstavy o bezbolestnom hypno, či orgazmickom pôrode sa veľmi rýchlo rozplynuli. Mojim cieľom bolo teraz už len prežiť.
Keď ma uvidela babica s dulou, ihneď zhodnotili, že sme ešte len na začiatku (to naozaj ???) a že sa veľmi vyčerpávam nesprávnym dýchaním a kričaním. Ukázali mi, ako dych prehĺbiť a že namiesto môjho hlasného „Áaaaa!“, si mám uľaviť hlbokým „Úuuuu“. Vydychovať ústami, nič nedržať, uvoľniť sa… Nuž, teoreticky by to šlo, ale v praxi to bolo možné len do nasledujúcej kontrakcie.
Keď zistili, že sme v noci spali len hodinu, poslali nás oddychovať do postele. Mimochodom, za toto odporúčanie som im dodnes veľmi vďačná, asi tušili, že nás ešte čaká dlhá noc…
Ľahli sme si a pár hodín driemali. V pozadí nám hral Maok a hladil nás svojou anjelskou hudbou. Môj muž bol celý čas so mnou a objímal ma. Dýchal so mnou a znova a znova mi ukazoval, ako sa vrátiť k tomu hlbokému uvoľňujúcemu „Úuuuu“. Samej mi to nešlo udržať. Keď prišla kontrakcia, okamžite som vypadla z rytmu. Zovrelo mi konečník a ja som mala neskutočnú potrebu tlačiť. Uvoľniť sa v tomto pocite naliehania a tlaku, bolo pre mňa takmer nemožné.
Stále som behala na záchod. Teda behala, ako behala 😀 skôr som sa plazila. Telo sa čistilo a ja som väčšinu času trávila na striedačku na WC, v sprche alebo na chodbe, čo v našom byte predstavovalo asi 2 m2. Šetrila som energiu ako pri výstupe na Everest. Sedieť na fit lopte mi bolo nepríjemné, pôrodný bazén sa mi taktiež nežiadal.
Prirodzený pôrod
Ingeborg Stadelmann vo svojej knihe Zdravé tehotenstvo, prirodzený pôrod, mnohokrát prízvukuje, že pôrod sa aj tak vždy odohrá inak, ako si to matka predstavuje a presne tak, ako to ona i dieťa potrebujú. Musím sa smiať, keď si spomeniem, ako sme kompletne nachystali obývačku na pôrod (bazénik, zatemnenie okien, oltárik s fotkami, motivačnými afirmáciami a dekoráciami, difuzér, go pro kamera…) a nakoniec som tam nebola ani raz! Najdôležitejšou miestnosťou bolo pre mňa WC.
Bol už večer a môj muž mi meral intervaly medzi kontrakciami. Boli už naozaj časté – každých 2-6 min. Babica s dulou neváhali a vyrazili k nám. Nič nové sa nedialo, kontrakcie stále prichádzali, wc, sprcha, moje pokusy o uvoľnenie sa a dýchanie. A to všetko dokolečka dokola…
Pojem o čase i o všetkom naokolo, som stratila už dávno. Želala som si len, aby toto utrpenie už konečne skončilo… Bolo medzi polnocou a druhou hodinou rannou a ja som sa ocitla na pokraji svojich fyzických a psychických síl. Môj muž bol na tom podobne – po tých nekonečných hodinách, kedy bol stále so mnou, už nevládal. Potreboval si dať time out.
Ostala som sama na chodbe, na štyroch. Opustená, nepodporená, nepochopená… Čo nikto nevidí, že to robím najlepšie, ako viem? Prečo to stále nemá konca? Utápala som sa v sebaľútosti a strácala som nádej, že to zvládnem…
Vtom som začula rozhovor môjho muža s babicou. Bavili sa o mne a o priebehu pôrodu. Babica povedala niečo v tom zmysle, že sa to hýbe pomaly a že sme ešte ďaleko od pôrodu. To ma zlomilo. Po všetkom tom utrpení a hodinách kontrakcií? Cítila som sa absolútne neschopne, že to musím robiť asi zle, keď to nejde. Stále mi niekto z nich opakoval, že sa mám uvoľniť cez dýchanie a netlačiť. A to mi vôbec nešlo… cítila som to ako svoje zlyhanie. Naladiť sa na bábätko a volať ho? Bohužiaľ, na to som nemala kapacitu… Bolesť ma tak paralyzovala, že som chcela len prežiť a skoro vôbec mi nedochádzalo, že práve privádzam na svet svoje dieťatko.
Ach, aj teraz sa mi hrnú slzy do očí, keď to píšem. Dlho mi trvalo spracovať si tieto pocity viny, hanby a zlyhania. Bola som vtedy ešte dievča a nemala som tušenie, čo ma čaká… Akými hlbinami a bahnom svojej duše budem musieť prejsť, aby som dieťatko porodila. Myslela som si, že som pripravená na všetko, že naštudované knihy a techniky ma uchránia pred bolesťou a bude ma čakať pohodový bezbolestný pôrod.
No a potom to prišlo, ako som tak bola na chodbe a pomedzi kontrakcie počúvala útržky rozhovoru môjho muža a babice, prebúdzal sa vo mne veľký hnev. Rozprávali sa o mne, bezo mňa – v najlepšej vôli pomôcť mi, preberali rôzne moje povahové črty a slabosti. Nechápala som, prečo jej to môj muž rozpráva – cítila som sa zradená a ponížená.
Domáci pôrod “nasratej medvedice”
To dalo vzniknúť fáze, ktorú zvyknem volať „nasratá medvedica“, keď som sa rozhodla vykašlať sa už na všetky dobre mienené rady o tom, ako dýchať a čo robiť a ísť si podľa seba. Bola som nahnevaná na celý svet, ktorý v tom momente predstavoval môjho muža a babicu :D. S dulou mi bolo príjemne, masírovala mi kríže a to mi aspoň čiastočne uľavovalo od bolesti. Celý čas som hlboko dýchala a dostala sa do takej meditácie, že som sa ponorila úplne do seba. Občas na nás prišla mrknúť aj babica, či je všetko v poriadku, ale zakaždým, keď som zavnímala jej prítomnosť, kontrakcie sa stávali bolestivejšie. Počas tejto fázy pôrodu som ju nechcela pri sebe. Bolo skvelé, že to vycítila a nechala ma tak. Hnev sa dral na povrch a ja som začala vydávať zvuky ako divá šelma. Konečne som cítila nejaké zadosťučinenie, že všetky tie pocity môžem dať von.
Krásna časť domáceho pôrodu
Zrazu na mňa prišlo nutkanie chytiť sa svojej yoni a na moje veľké prekvapenie som nahmatala hlavičku! Bolo to také úžasné! Prebehla mnou vlny radosti a novej energie. Cítila som návrat sily a sebavedomia, že to zvládnem. Dula okamžite zavolala babicu a muža – všetkým bolo jasné, že ideme do finále!
Konečne som mohla (a mala tlačiť), no podpisovala sa na mne únava a kontrakcie začali slabnúť. Bralo ma na spánok. Bolo to už skoro 24-hodín od odtečenia plodovej vody a nástupu prvých kontrakcií. Robila som, čo som vedela a keď prišiel sťah, tlačila som zo všetkých síl aj po tom, čo už skončil. Dula mi dávala rôzne homeopatiká, babica si svietila čelovkou a doplerom kontrolovala ozvy bábätka. Bola som v podrepe otočená čelom k posteli a môj muž ma držal pod pažami. Vyzeralo to, že oxytocín slabne, no bábätko sa potrebovalo narodiť. V pôrodných cestách bolo vraj už 2 hodiny.
Z knižiek som vedela, že oxytocín sa dá prirodzene zvýšiť rôznymi nežnosťami ako bozkávaním, masážou bradaviek, či klitorisu. Bolo celkom bizarné, začať sa s partnerom takto maznať v spoločnosti babice aj duly, ale zvládli sme to 😀 Dokonca to bolo ešte aj celkom smiešne a je to taká naša čerešnička na torte celého pôrodu.
Už som nemala dýchať do uvoľnenia – teraz bolo potrebné výdych sústrediť do tlačenia. Môj muž ma geniálne koučoval (naozaj musím uznať, že mu dýchanie išlo celý čas pôrodu na výbornú 🙂 a vďaka nemu som pochopila, ako to urobiť. Výdych som zadržala a vložila ho celý do tlačenia. Hlavička síce ešte striedavo vykúkala a skrývala sa naspäť, no po pár zatlačeniach bola napokon celá vonku. Zvyšok telíčka už išiel hladko. Babica bábätko chytila a chcela mi ho podať. Pupočník bol veľmi krátky a ja som bábätko nevedela dočiahnuť. Tiež som sa bála, aby mi nespadol, mala som čo robiť, aby som ja sama v tej polohe udržala balans.
Tak si synčeka vzal môj muž a dal mi ho do náručia, keď som už ležala na posteli. Až teraz som mala možnosť lepšie sa mu prizrieť. Bol krásny. Vyzeral ako malý indián. Dlhé tmavé husté vlásky a snedá pokožka. Očká mal hneď dokorán otvorené a zvedavo sa nimi díval na svet. Zaplakal len máličko a potom bol úplne pokojný. Nemala som tušenia, ako si ho priložiť k prsníku a nadojčiť. Dula s babicou mi pomáhali. Vylúčeným oxytocínom pri dojčení sme zároveň chceli podporiť aj pôrod placenty. No tej sa veľmi von veľmi nechcelo…
Kým vyšla von, ubehli asi 2 hodiny. Medzitým som poďakovala svojej mame za dar života a užívala si tieto neopakovateľné chvíle radosti, víťazstva a zadosťučinenia. Masívne som krvácala a v tvári duly a babice som badala obavy. No ja som ostávala pokojná, cítila som sa tak spokojne a zmierene so všetkým, hoci by to bol môj posledný deň na Zemi… No ja som vedela, že nie je 🙂 Cítila som, že týmto to celé ešte len začína…
PS: Pamätáte sa ešte na moju predtuchu, že porodím 21.5. a následný strach, keď prišli poslíčky? Neskôr vysvitlo, že v ten deň moja dula aj s babicou boli pri inom pôrode… Vďaka Ti, synček, že si počkal. Bez nich by sme to neboli zvládli.
